Juh Francúzska

Autor: Igor Paško

„Peťo, čo povieš, nepridal by si sa so mnou k Čechom na ten herný zájazd do Francúzska?“, opýtal som sa môjho známeho Petra, s ktorým už roky chodievame pravidelne hrávať stolové hry spolu s poltuctom ďalších skalných hráčov do jednej z bratislavských čajovní.

„Mno...záleží od toho, čo tam všetko bude, ale všimol som si výlet do Carcassonne, a to ma vcelku oslovilo“, váhavo dumá Peter.

A nielen ten!“, veselo šibrinkujem ukazovákom, „predstav si, že v programe je ešte aj Avignon, Nimes, Monte Carlo a dokonca po ceste možno aj Verdon! Plus ubytovanie v trojhviezdičkovom hoteli s bazénom na streche – neďaleko centra Montpellieru...to je skoro tutovka!“

Hmmm...tak asi áno...nech to čert berie, to je fakt pestré, za tú cenu sa to oplatí.“

Dohodnuté.

Tá cena znamená deväťtisíc českých korún za dopravu, ubytovanie a 3 výlety v cene, bez stravy. Ale bývať máme v apartmánoch s kuchynkami, takže nebude problém si niečo doniesť, no aj dokúpiť a uvariť.

Ideme s partiou Čechov takmer všetkých vekových kategórií, ktorí sú podobne ako my, nadšení hráči moderných stolových strategicko-taktických hier, na týždňovú dovolenku plnú výletov a zážitkov na juh Francúzska, do Provensálska. Vedúci výpravy, František, ktorý ma mejlom v minulosti viackrát oslovil, organizuje už štvrtý takýto zájazd, takže obaja s Petrom dúfame, že už má slušné skúsenosti a že všetko bude mať hladký priebeh.

Kiežby...

Ale poporiadku. Pred dovolenkou spolu všetci komunikujeme na internete, na Františkom zriadených stránkach, kde ešte dolaďujeme záležitosti ohľadom hier, ubytovania, ale aj tipov na nové výlety. Ja som, ako obvykle, zaťukal na googlovskú zemeguľu a pozrel som si širšie okolie nášho ubytovania. Popri mnohých zaujímavých cieľoch som natrafil na dve neďaleko seba stojace fantastické jaskyne a ako nadšenému jaskyniarovi-amatérovi mi nedalo, aby som nenavrhol jeden výlet aj do jednej, či druhej jaskyne. Neuveriteľné, takmer všetci boli za, dokonca boli za návštevu oboch jaskýň v jeden deň, takže aj môj návrh bol prijatý. Spomínané výletné miesta doplnil ešte rímsky akvadukt Pont du Gard, ktorý je najdlhšou rímskou stavbou takého druhu na európskom kontinente. Úžasný program...

Mám rád odchody na dovolenku, ktoré sa vymykajú mojim zvyklostiam, to jest, vstať po aspoň siedmich hodinách spánku (čo u mňa býva o ôsmej-deviatej ráno), naraňajkovať sa a bez stresu odísť na výlet, či dovolenku v doobedňajších hodinách. Tieto „výmykové“ odchody majú cestovateľského ducha, sú voňavé po nahriatych rožkoch a masle, sú temné, lebo vonku je ešte o piatej tma, mierne rozpačité a s odstupom času na ne veľmi rád spomínam. Avšak, tentoraz bol odchod na dovolenku stanovený na jednu hodinu poobede niekedy začiatkom augusta. Nám, Bratislavčanom, stačilo len ráno si privstať a dopraviť sa do Stovežatej autobusom s príchodom okolo obeda. Presun metrom na Zličín a odtiaľ bol dohodnutý odchod ležadlovým autobusom. Apropo, počuli ste už o ležadlovom autobuse? Ak nie, a chystáte sa na dovolenku a niekde bude zmienka o tom, že vás odvezú ležadlovým autobusom, utekajte preč! Náš autobus, Karosa, mal neskutočne málo miesta na nohy, operadlá boli netvarované – no veď ako by sa potom na nich ležalo, keď sa na noc zložia, sklopia do vodorovna? Na druhej strane akoby zázrakom ma nebolel z nich chrbát. Vôbec celý interiér vyzeral ako...vyzeral...práveže on vôbec nevyzeral! Minimum miesta bolo aj hore, nad hlavou, pre príručnú batožinu, chýbala sieťka, či odkladací priestor čo i len pre časopisy na sedadle pred vami a korunou všetkého bol vodičov pult. Osemdesiate roky. Veľmi som sa začal obávať, čo by sa stalo, ak by nás zastavila v zahraničí polícia. Práve nedávno som čítal o prípade Lotyšov, či Litovcov v Nemecku, kde ich autobus s najazdeným miliónom kilometrov (áno, miliónom!) polícia pri bežnej cestnej kontrole okamžite stopla a zakázala pokračovať v ceste. Hm - . Možno náš autobus nezažil za tie roky toľko zákaziek, zvonku na to, chvalabohu, nevyzeral. Ale prvý dojem bol zlý, zlý. Jediné moje šťastie, že som štíhly. A Petrove tiež, inak si neviem predstaviť, ako by som sa tam (v)tlačil. Dojem trochu vylepšili obaja šoféri, ktorí síce ošatením ladili s interiérom busu nastaveným osemdesiatymi rokmi, no vyzerali sympaticky: jeden ako staršie vydanie Vladimíra Vydru a druhý zas mladšie vydanie Karla Šípa. Na tomto mieste môžem už len potešujúco skonštatovať, že obaja jazdili celý čas úžasne, ako stroje, s citom, pritom rýchlo, no bezpečne...poklona.

Našu neistotu ohľadom autobusu zatienila však skutočnosť, že aj po troch hodinách od odchodu sme, div sa svete, boli stále v Prahe, na Zličíne a čakali sme na jedného účastníka zájazdu. Na Franta. Alebo Fandu, ako sme ho potom všetci familiárne oslovovali. Fanda sa kŕčovito pretĺkal pražskými zápchami (my sme s naším busom prišli pred tromi hodinami úplne hladko...ale tak OK, bol piatok a možno v iných smeroch to bolo upchané), až napokon prišiel, behom desiatich minút sa „nalodil“ aj s objemnou batožinou (bral najviac hier plus sponzorskú nádielku) a svojou neobjemnou, priam krehkou priateľkou Jankou. Zájazd s pracovným názvom Osadníci Ludique 2010 mohol začať.

1. deň KAŇON VERDON

Po nočnej jazde skrz nemecké Bavorsko (kde pred hranicami sme na jednom odpočívadle vykonali večernú očistu a nocľažnú úpravu autobusu) a rakúske Tirolsko sme ráno zastavili (za tým istým účelom ako večer v Nemecku) na pomedzí Talianska a Francúzska. Okolie vyzeralo sľubne. Zväčša červenkastá zem, zvláštne ihličnany a holé, skalnaté nevysoké kopce dávali zľahka tušiť oblasť Stredomoria. Vo mne vždy takéto niečo nastaví zmysly na vnímanie, že som ďaleko od domova, a tak sa začnem tešiť na každý jeden okamih prinášajúci nové zážitky i skúsenosti. Prepína ma to na akési sústredené pociťovanie voľna. Je to úžasný pocit. Po prestávke sa kľukatíme po medzimestských horských cestách, lebo smerujeme do prvého cieľa našej dovolenky – kaňonu Verdon, kde by si mali šoféri odpočinúť, a my tak budeme mať takmer 9 hodín na spoznávanie. Z okna sledujem dopravné tabule a návestia, no nadobudol som dojem, že Francúzi na to tu, na juhu, pomerne kašlú. Obdivujem, ako šoféri vedia kam zabočiť z kruhových objazdov, keďže názov Verdon sa objavuje asi tak raz za štyri križovatky.

Autobus nepochopiteľne zastavuje kdesi uprostred ničoho a my sme nútení vystúpiť. Šoféri idú spať, my sa prezliekame. Vonku je slnko a teplo, je okolo desiatej hodiny. V zhone myslím na najdôležitejšie veci: jedlo, pitie. Čo budem hovoriť...tesne predtým som na to myslel, mal som to v autobuse po ruke, no v zhone som to aj v autobuse nechal: krém na opaľovanie. Buď prekliaty tento moment... Zaparkovali sme pri akomsi kempe, takže poďme sa tam popýtať čo a ako, znie návrh. Nechávame to na Fanda, ktorý sa po dlhých 15 minútach vráti z akejsi turistickej informačnej kancelárie s tým, že síce si navzájom s personálom moc nerozumeli, ale že Verdon je napravo od kempu asi šesť kilometrov a dedina je zas naľavo, asi kilometer. V dedine je jazero, kde sa dá kúpať i požičať si šliapací bicykel. AKOŽE?!? Čo je toto za informáciu? Predsa sme sem asi prišli kvôli top francúzskemu prírodnému skvostu Verdon, nie? Nie... Česi kráčajú ako jeden doľava, my s Peťom oslovujeme barmanku a pýtame sa na cestu na Verdon.

„No, to musíte ísť touto cestou ďalej vpravo, na križovatke doľava, do prvej dediny a odtiaľ hore do kaňona. Tam prídete na vyhliadku, je to taký okruh, no oplatí sa ju prejsť je to hodina aj čosi tam a späť“, ochotne nám vysvetľuje barmanka a kreslí pritom na papier mapku.

„A za koľko to asi stihneme? Viete, my máme asi len osem hodín času (istota je istota).“, pýtame sa. „To stihnete...“

„Takže teraz doprava a asi tak za hodinku-hodinku a pol sme v kaňone, dobre hovorím?“, zichrujem sa pred odchodom na túru.

Barmanka sa na nás pozrie ľútostivým pohľadom a vraví:

„Uuuh, myslela som, že ste autom. Takže ste peší turisti? No to je ďalekooo, to...no kdežeee...“, a krčí papierik s mapkou a namiesto neho nám len píše názov dediny, na ktorú máme odbočiť na križovatke.

OK. Prídete do Francúzska, lebo chcete zažiť jeden z najmalebnejších kaňonov Európy a niekto vás vysadí asi 7 kilometrov od miesta, na ktoré sa tešíte. Vzdali by ste to? Jasné, že nie. S Petrom sme sa vybrali opačným smerom ako Česi a prvú polhodinu sme aj svižne odkráčali po asfaltke, po ktorej v priemere každú minútu prešlo nejaké auto. Bolo asi tridsať stupňov. Popri ceste žiaden strom, žiaden tieň. Bolo nám jasné, že takmer tri litre vody, čo máme dokopy na celý výlet musíme šetriť. Samozrejme, že nám bolo tiež jasné, že ako nenatretí krémami budeme večer plakať. Ešteže máme šiltovky, naša spása, lebo inak by sme načisto zblbli z úpalu a popadali cestou späť do priekopy a isto by nás nikto ani len nehľadal.

Po vyše hodine chôdze po rozpálenej krajnici sme za barmankou spomínanou križovatkou zočili čosi ako bufet a obchod. Suveníry a nejaké poživatiny. Idem k bufetu a pýtam si kávu a vodu. Ruka barmana ukazujúca na stôl napovedá, že obslúžený budem v sede pri stole. Tak čakám. Starší pán v rozopnutej košeli s handrou v ruke nielen čistí stoly a odnáša veci, ale sporadicky ich aj prináša. Objednané jest, no keď sa moje čakanie natiahlo na pätnásť minút, pričom tam okrem troch múch pribudla len jedna dvojica, ktorá už ale po troch minútach popíjala objednané, vstávam od stola a idem s Peťom, ktorý medzitým kúpil v stánku 2 pivá, ďalej. Vidina Verdonu sa fakt priblížila a za dáku ďalšiu štvrťhodinku stojíme už na moste, ktorý otvára jeden z najutešenejších pohľadov na začiatok kaňonu Verdon. Veľkolepý pohľad. Je tu ruch. Desiatky šliapacích bicyklov a kánoí na tyrkysovozelenej hladine, ľudia na moste i pri vode – na druhej strane mosta sa rozprestiera ono široké i ďaleké jazero, ktoré končí o sedem kilometrov ďalej v dedine, kde sa kúpu naši spolucestujúci. Ľudský džavot sa tu dvíha a odráža od vysokých brál kaňonu. Schádzame k vode, že si kúpime tri hodinky šliapania na tom bicykli a zisťujeme, že sa na to musí čakať. Polhodina pre nás. Nevadí, počkáme. Sme dosť prekvapení Francúzskom: na tomto mieste...na TAKOMTO mieste nebolo jediného občerstvenia, jediného obchodu so suvenírmi, či potrebami pre turistov, ktorí sem prídu nepripravení, nevybavení. Dokonca aj požičovňa člnkov a vodných bicyklov pôsobí dojmom afganského vidieckeho trhoviska, kde snedá Francúzka vykrikuje nahlas mená tých, pre ktorých sa po čakaní uvoľnili člnky a bicykle. No, toto by som teda na Francúzsko nebol povedal.

Viete o tom, že také bicyklovanie sa na vode, to je celkom riadna zaberačka? Po štvrťhodinke som začal dumať nad tým, čo so zvyšnými stošesťdesiatimi minútami. Naviac som zistil, že ani filmovať sa moc nedá, ak, tak len širokoúhlo, pretože sa neustále húpete na vlnkách. A aby som bol do tretice pesimistický, tak ešte napíšem, že okrem tej prvej štvrťhodinky pôsobili scenérie Verdonu dosť rovnako. Samozrejme, je mi jasné, že kaňon má svoje nádherné zákutia, je to skvost a ja som z neho videl sotva desatinu. Musím však povedať, že tá vstupná časť bola úžasná a úžasná bola i farba vody. Ako som už spomínal, všade bolo plno ľudí, presnejšie tí ľudia boli v člnkoch, kajakoch, na bicykloch ako my a miestami bolo dosť náročné šliapať a manévrovať zároveň tak, aby neprišlo k nárazu. S Peťom sme sa po chvíli zhodli, že musíme ísť odstaviť bicykel do tône pobrežnej zelene, lebo nás ostré poludňové slnko načisto spáli. Jednak spáli a jednak som potreboval chytiť druhý dych, či presnejšie druhé „lýtka“. Mali sme dostatok času, takže sme si kaňon vyslovene užívali. Prišlo aj na spev, nech Francúzi vidia a počujú, že sem prišli Slováci. Naše „Na Kráľovej holi“ sa nieslo ponad rieku cestou späť. Keď sme sa po vyše dvoch hodinách vracali späť (áno, s noblesou boháčov, ako to len Slováci vedia, sme šliapaním znavení vrátili bicykel asi o štyridsať minút skôr, než sme mali zaplatené), tak tesne pred mostom nám padla sánka: z protiidúceho bicykla nám mávala dvojica Čechov z nášho autobusu. Kristepane...to sa sem dostali z tej dediny? Prebicyklovali azda 7 kilometrov po vode? Dodnes mi tento oriešok vŕta v hlave, lebo sme sa na to neskôr zabudli opýtať. Ale, myslím si, že by to bolo vylúčené. Najmä, ak by nemali krém na opaľovanie, tak v tom čase by tam namiesto živých osôb šliapali do pedálov kôpky popola. Videli sme to na sebe: ruky ružové už teraz a oblasť kolien chytala ešte tmavší odtieň. To bude večer bolieť... A nás ešte čakala de-väť-de-siatminútová cesta k nášmu autobusu.

Neskoro večer toho dňa sme sa ubytovali v apartmánoch trojhviezdičkového hotela v meste Montpellier. Trochu nás zarazilo, že nám bolo oznámené, že počas týždňa nám hotel nebude upratovať, dopĺňať, či vymieňať toaletné veci. Toto je Francúzsko 21. storočia?!? Žabožrúti... Okrem apartmánov mal náš zájazd k dispozícii konferenčnú miestnosť na najvyššom poschodí, kde sme sa po večeroch schádzali a hrávali hry alebo diskutovali o programe nasledujúcich dní. Do apartmánu nám bol pridelený manželský pár stredných rokov, po celý čas sme vychádzali spolu dobre a korektne.

2. deň MONTPELLIER

Po náročnej ceste sme sa dohodli na relaxačnom dni a poznávaní Montpellieru podľa svojich predstáv. S Petrom sme sa hneď po raňajkách vybrali so snobským plánom relaxovať pri bazéne na streche a stadiaľ si prehliadnuť Montpellier, kým sa poobede vyberieme do ulíc. Aké bolo naše prekvapenie...zas raz...keď sme zistili, že bazénom sa rozumie pekne vykachličkovaná jama s rozmermi 3x4,5 m. A v prospekte, či na internete tá malá fototienka strechy hotela vyzerala tak vábne... V bazéne sa už takto skoro ráno, okolo jedenástej hodiny, tlačili asi traja ľudia a ďalších desať ich bolo v priestore okolo bazéna, medzi strešnými zábradlami, asi 5x7 metrov. A bolo po snobstve. Tak sme sa vybrali najprv si nakúpiť na najbližšie dni do obchodu francúzskej značky Carrefour a potom sme hneď vyrazili za poznaním a históriou mesta Monpellier.

Takpovediac hneď za rohom hotela začína dych vyrážajúca krásna štvrť Antigone, vo svojej podstate akýsi latentný paradox. Totižto jej tvorca, svetoznámy architekt, Španiel Ricardo Bofill (Leví), spojil vo veľkoleposti stavieb a ich priestorovom rozmiestnení grécku antiku s modernou. Štvrť vznikla na prelome tisícročí ako miléniový architektonický odkaz. Pieskové stavby s nádychom kolosálnosti a modrými sklami, novovysadené aleje rovnakých stromov, korzo ozvláštnené niekoľkými fontánami ťahajúce sa priamo skrz kruhové, štvorcové i podlhovasté námestia musia zanechať dojem vo vnímavom človeku. Ozaj skvostné. Prepojenie Antigony s historickým centrom vedie cez niekoľkoposchodový obchodný dom s butikmi, predajňami, reštauráciami i rýchlym občerstvením, ba aj s hotelovou prístavbou. Dostávame sa na hlavné námestie – Place de la Comédie. Zďaleka nás víta svižná hudba v podaní tria s rumunskou farbou pokožky. Mierime za nimi, v kaviarni pod kinom známej francúzskej filmovej značky Gaumont (napr. filmy s Luis de Funésom) si dávame pivo a kávu. Oddychujeme v príjemnej letnej atmosfére, ktorú dotvára ono trio muzikantov – husle, akordeón a basa. Na tú hrá s flegmatickým zápalom chlapík pripomínajúci Roberta de Nira, keď mal asi štyridsať rokov. Kocháme sa pohľadom na zelenolisté platany v parku naľavo, vpravo zas budovou opery a pred ňou stojacou machom porastenou fontánou Troch grácií a opodiaľ popred nás prechádzajúcimi modrými električkami. Po nasýtení zmyslov pokračujeme v uličkách krížom starým mestom až k La Promenade du Peyrou, akousi malou zelenou oázou, z ktorej sú pekné vyhliadky smerom na západ. Táto malá zelená oáza nadväzuje na severne od nej pokračujúcu veľkú zelenú oázu v podobe botanickej záhrady. Promenade du Peyrou, to je parková úprava, jazdecká socha a altánok vody, kam sa privádzala kedysi voda po dodnes existujúcom rímskom akvadukte. Ten môžete obdivovať ozaj v plnej kráse. Do mesta sa vraciame popod víťazný montpelliersky oblúk a po prejdení zopár uličiek sa ocitáme pred veľkolepou katedrálou sv. Petra. Cítime sa ako doma: je zatvorená a na bráne visia len časy sv. omší, počas ktorých je možné dostať sa dnu. Znovu si pomyslím, že Francúzsko nie je Rakúsko... Spleťou ďalších a ďalších uličiek sa dostávame cez námestie s radnicou až k záhradám Champs du Mars (ide o park, ktorý sme videli naľavo od kaviarne, keď sme si vychutnávali „de Nirovcov“), kde pokračujeme vľavo okolo múzea-galérie Fabre až k modernému kultúrnemu stánku Le Corum. Montpellier je akousi noblesnou úhľadnosťou pieskových odtieňov starých budov snúbiacou sa s taktne, priam krajinotvorne, umiestnenými modernými budovami. Efektné a pekné. Nasadáme na modrú električku a o štyridsať minút si v apartmáne varíme nami vymyslenú zmes, ktorú napcháme do tortilových placiek (všetko polotovary z carrefouráckeho nákupu), mňam a dobrú noc!

3. deň CARCASSONNE

„Prečo ste sa neboli včera večer s nami okúpať v mori?“ opýtala sa nás naša hotelová susedka.

„Akože?“ Podivil som sa. „Včera ste sa boli ešte kúpať v mori?“

„Áno, Fanda nám písal SMS, že viacerí mali návrh ísť k moru, tak sme sa pridali. Vám neposlal SMS?“

„No veru nie. Ale aj tak, boli sme v meste do večera, nestihli by sme to.“

Nestihli, ale organizácia zlyhala, lebo čísla mobilov náš vedúci mal od začiatku k dispozícii. Montpellier má výbornú polohu v tom, že ani nie 20 kilometrov na juh má morské pobrežie a niekoľko desiatok kilometrov na sever zas národný park Cévennes. A na západ fantastický historický skvost v rane stredovekom meste Carcassonne. Práve tam sme sa skoro ráno celá výprava hráčov vydali naším autobusom. A nielen preto, že jedna z najznámejších moderných stolových hier, ktoré hranie spopularizovali, nesie meno Carcassonne.

Ani sme sa nenazdali a po chvíli sa nad nami skláňali veže s červenými a sivočiernymi ihlanovými strechami. Hneď za bránou sme si povedali organizačné pokyny a dali sme si rozchod. Pokyny boli hlavne o tom, že v poobedňajších hodinách máme rezervovanú plavbu po riečke, takže odchod bude polhodinu pred rezervovaným časom odtiaľto, z hradieb, hromadne, alebo sa stretneme priamo v prístave. S Petrom sme sa pozreli z hradieb dolu a usúdili sme, že dolu v prístave budeme aj za štvrťhodinu, takže znovu zahráme „separatistov“ a Carcassonne si prejdeme sami a just opačne ako zvyšok našich kamarátov. Zvolili sme okružnú cestu najprv popred hradby, potom pomedzi hradby a múry mesta a až následne sme pozreli to, čo tieto múry obraňovali. Musím spomenúť, že kdesi neďaleko bolo letisko, z ktorého tak raz za hodinu vzlietalo lietadlo a mal som úžasné šťastie, že som mohol vychutnať divadlo, keď ponad vyše tisícročné mĺkve múry a veže zahrmel oceľový vták 21. storočia, zrejme niekoľko sekúnd po vzlete, obrazne povedané, hmatateľne blízko. Keď sme sa nasýtili hradieb, vošli sme jedným z troch vstupov do stredovekého mesta. Ocitli sme sa pred bazilikou svätého Nazaira, ktorú započali stavať ešte v 11. storočí. A to je práve to najohromujúcejšie – tie základy stavby sú staré tisíc rokov...niečo úžasné. Vždy sa pri takýchto stavbách, či už ide o kostoly alebo hrady, zastavím a musím sa dotknúť tých opracovaných kameňov a povedať si v duchu, že to má toľko a toľko rokov, že si to pamätá takého, či onakého kráľa, že to opracovával človek, ktorý zrejme ani nevedel čítať a písať, ale musel vedieť čítať plány stavby, ktoré mu niekto narysoval, načrtol na papier...čerta starého papier – vtedy ešte papier ani nepoznali! Písalo a rysovalo sa na tenučké kože, kožky, blany, špeciálne opracované, tak ako som to videl na nedávnej výstave pôvodných plánov stavby Svätoštefanského dómu vo Viedni. Dnu, v šere baziliky, to tiež dýchalo storočiami, najmä rozety a gotické okná boli fascinujúce.

Carcassonne obývali Katari, ak sa nemýlim, tak gnostickí kresťania rezaní asketizmom v rannom stredoveku. To sa nepáčilo cirkevným predstaviteľom a, verte-neverte, nepáčilo by sa to ani vám. A tak maximalisticky zostručnenú históriu tohto boja podám v dvoch vetách – po nie celkom neúspešnom presviedčaní katarov pápež Innocent III., i jeho nástupca Honorius III. nariadili križiacku výpravu proti katarom. Tá vyústila do bezbrehého vraždenia všetkého obyvateľstva kedysi na začiatku 13. storočia, pričom je pamätná situácia, keď križiaci vraždili ako katarov, tak aj ich na pravú vieru obrátených súkmeňovcov, čo konšternovalo vedúceho výpravy, lebo sa pýtal ako má pri zabíjaní poznať kto je aký veriaci. Na túto otázku sa mu dostalo odpovede, ktorou sa odvtedy riadia všetky svetové veľmoci: „Pozabíjajte ich všetkých! Boh si už svojich rozpozná.“

No, spletitými uličkami s kamennými domami sme sa dostali k vnútorným múrom hradobnej pevnosti s kamenným mostom ponad umelú priekopu. Následne sme si dali pivko v tieni na vyhliadke na obranný múr s asi 3 vežami v dohľade a potom sme sa začali chystať k zostupu k rieke, kde sme mali plánovanú plavbu. Tentoraz sme sa precenili my. Mysleli sme, že vyhliadková plavba bude viesť po rieke pod hradbami Carcassonne, a tak sme zamierili od hradieb rovno dolu. Ibaže tam pri brehu nebolo nič okrem stromov a vysokej trávy. Žiadne nástupné miesto, prístavček, dokonca na vode žiadne loďky, člny. Stačil pohľad a bolo jasné prečo: rieka bola plytká, prebrodilo by ju aj malé dieťa. No ale kde tu sa dá teda plaviť a kochať sa pohľadom na krásy pevnosti? Boli sme od miesta nášho zrazu asi na hodinu chôdze ďaleko, čo však znamenalo, ako nám neskôr potvrdili kamaráti zo zájazdu, že plavba bola vďaka poriadnej vzdialenosti od pevnosti a najmä riečnej stromovej aleji úžasne nezaujímavá. Merde! Takže sme vlastne mali zas raz šťastie, lebo takto sme s Petrom mali čas pozrieť si staroveký most (dnes už len pre peších) cez spomínanú rieku. Z druhého brehu sme si urobili pekné fotky a dokonca vyšiel čas aj na prehliadku cintorína pod hradbami.

4. deň AVIGNON

Poznám určite zopár echtových francúzskych šansónov v podaní Edit Piaf, Charlesa Aznavoura, Gilberta Bécauda, či Mireille Matthieuovej (ktorá sa v Avignone narodila)...najmä však v podaní mademoiselle Harmoniky Akordeónovej, no nevedel sa mi vybaviť tak fenomenálne známy song ako Sur le Pont Avignon, spätý s týmto pôvabným mestom. Tak som sa dal do hľadania na internete a po chvíli mi už znela melódia tejto piesne z reproduktorov. No poviem Vám, že vcelku banálna melódia (žiaden Kankán či Mylord) so slaboduchým textom, sa z nepochopiteľných príčin stala svetoznámou pesničkou o tancujúcich ľuďoch na svetoznámom avignonskom moste, ktorý vedie doprostred rieky Rhôny. Most je svetoznámy práve pre svoju polovičatosť, resp. pre štyri zachované oblúky z dvadsiatich dvoch pôvodných. Dnes je živou turistickou atrakciou. Nešli sme sa po ňom poprechádzať, jednak v rade stálo veľa ľudí a bolo to aj drahé. A hlavne platí múdry postreh: keď vystúpite na pamiatku, samotnú pamiatku z nej nie je vidieť. A tak sme si ju pofotili zľava-sprava a vydali sme sa po starobylých schodoch na sprístupnené mestské hradby, ktoré pamätajú 14. storočie. Mesto opevnili samotní pápeži, pretože kvôli rímskym nepokojom sa sídlo pápežov začiatkom 14. storočia sťahovalo práve sem, do Avignonu, kde zotrvalo až do Kostnického koncilu, do druhej dekády 15. storočia, keď už bol Avignon aj sídlom protipápežov. Dokonca v čase spomenutého koncilu mal kresťanský svet troch pápežov. Kostnický koncil situáciu napravil a po ňom mal svet už len jedného pápeža. My môžeme byť len hrdí, že tento významný koncil zvolal práve náš, teda uhorský (a český a brandenburský a longobardský a rímsky) kráľ, neskorší cisár svätej ríše rímskej, syn cisára Karla IV., Žigmund Luxemburský, ktorý sa výrazne zasadil aj o rozvoj Bratislavy.

Z hradieb sa ponúka pekný pohľad na krajinu za Rhônou. Plynule prejdete do pápežských záhrad, milo upravenej zelene a romantických prvkov návršia, ktoré na svojej druhej strane klesá priamo na hlavné námestie s katedrálou a pápežským palácom. Katedrála s názvom Notre Dame des Doms ma prekvapila temným interiérom a slabšou výzdobou. Samotný pápežský palác pôsobí majestátne, no stroho, chladne a nedobytne. Oproti palácu je stará budova s peknou fasádou, kde dolu bol obchod so suvenírmi. Sem som vošiel so zámerom kúpiť si takú tú skladačku fotografií z pápežského paláca, lebo nebolo času navštíviť ho. Keďže neviem po francúzsky, podarilo sa mi vyrobiť jednu prekérnu situáciu, keď som vysvetľoval mierne nechápavému predavačovi o čo mi ide. My skladačku označujeme aj slovom leporelo, na ktoré som si spomenul. Ibaže čo čert nechcel, v snahe aby ma Francúz pochopil, snažil som sa toto slovo podať čo najviac „francúzsky“ a vzniklo z toho „le poreló“. Samozrejme, predavač nemal šancu pochopiť... Dodnes si pamätám ten jeho výraz tváre ako niekoho, kto upodozrieva toho druhého, že si z neho robí srandu. Ktohovie, možno „poreló“ je niečo veľmi škaredé po francúzsky... Avignonu sme venovali ešte asi polhodinovú prechádzku sympatickými uličkami. Napriek tomu, že nepíšem o Avignone v superlatívoch, musím povedať, že som sa tu cítil veľmi príjemne.

5. deň JASKYNE CLAMOUSE a DES DEMOISELLES

Na dnešný výlet som sa obzvlášť tešil. Jednak že mám rád jaskyne a ich vápencovú krásu a jednak preto, že tento výlet bol viac-menej realizovaný vďaka môjmu návrhu, a to viete, nič nepoteší človeka narodeného v znamení barana viac ako keď sa dejú veci podľa jeho predstáv. Na druhej strane by bol zas hriech nezájsť do podzemia, tak známeho ako je práve národný park Cévennes. Už podľa hotelových letákov vo foyeri tu jaskyne musia počítať na desiatky. A tak sme sadli do nášho ležadlového autobusu a vydali sme sa na pomerne krátku jazdu z Montpellieru do jaskyne Clamouse. Cestou sme sa zastavili pri historicky významnej stavbe – kamennom moste nazvanom Diablov most (Pont du Diable), ktorý vedie ponad strmé skalné brehy rieky Hérault. Most postavili mnísi v 1. polovici 11. storočia a mne preto nie je jasné, prečo sa neujal skôr názov Most nášho Pána, napríklad, hm... Jaskyňa Clamouse je na dohodenie kameňom odtiaľ a je samozrejmé, že parkovanie pri nej je bezplatné. Po zakúpení lístka sme sa dostali do kina. Naozaj. Do jaskynného kina so stoličkami a studeným vzduchom, kde nám premietli asi 15-20-minútový film o tom ako jaskyňa vznikala a čím je špecifická. Potom sme sa vydali jaskynnými chodbami, ktoré nás doviedli na prvé zaujímavé priestranstvo, kde nám Francúzi pustili svetelnú šou za zvukov tajomného spevu nejakej opernej divy. Znova taká štvrťhodinka. Ale potom sa to len začalo! Nevídaná nádhera zväčša čistej bielej farby, len tu a tam smotanový odtieň, či hrdzavé stečence na pagodách, stalagmitoch, brčkách i brčôčičôčkách (ako vravieva Ďuro Mokrý v Počasíčočôčku), úžasne jemnej práce mocnej čarodejky matky Zeme – tak sa to zvykne písať, však? Ale vážne, nechcem to nijako dehonestovať, bol som unesený a verte, že úsek, ktorý by ste boli schopní prejsť azda za 15 minút, vychutnávate každým uhlom pohľadu vari aj 40 minút. Spomalí, či zastaví vás úžasná Katedrála času, Piesková izba, Biely koridor, kde uvidíte dokonalú kópiu kokosových Raffaello bonbónov vyrobených pre Gullivera, či Jedáleň. Zaujímavosť jaskyne je v tom, že sa v nej dá vidieť všetky tri jestvujúce typy kryštalizácie naraz, čo je zaiste unikát. Znovu je samozrejmé, že vstupné zahŕňa možnosť fotenia i filmovania. Kdeže by ste sa tohto dočkali v Slovensku... Apropos, vstupné je 9 eur. (V slovenských jaskyniach je priemerné vstupné okolo 6 eur, avšak ak chcete napr. filmovať, priplatíte si vyše 100%-ný príplatok, čo je, myslím, svetový unikát. Filmovanie je drahšie než vstupné! Pri minimálnom osvetlení zaiste nafilmujete kvalitné zábery... Kde tu zostal rozum a hlavne súdnosť...?)

Presun do druhej jaskyne des Demoiselles tiež trvá pomerne krátko. Autom či busom sa doveziete skoro až pred vstup do jaskyne, čo je na úpätí hroy, ktorá sa podobá na vysekaný vápencový blok. Zostáva zdolať pár schodov, kúpiť lístok a akýmsi výťahom – zubačkou vás vytiahnu do vstupu do útrob jaskyne, cestou zdraviac umelého medveďa stojaceho na zadných. Vojdete puklinou dnu a hneď sa okolo vás točia úžasné vápencové píšťaly krasovej výzdoby, zväčša v maslových farbách. Popredierate sa uličkou ďalej až ku dnu priepasti, ktorá slúži ako prirodzený vetrák týchto priestorov. Zatiaľ to bolo všetko nádherné, ale tu určite vaša predstavivosť naráža na mantinel nepredstaviteľnosti. Pretože tu vás čaká niečo...niečo priam mimozemské. Naschvál som neplytval superlatívmi pri jaskyni Clamouse, hoci by si to poctivo zaslúžila. To preto, aby jaskyňa des Demoiselles žiarila ako niečo mimoriadne. A takou aj skutočne je. Naraz sa od dna priepasti pustíte krátkou chodbičkou, na konci ktorej je zráz. Tam sa chytíte zábradlia a pred sebou a hlavne pod sebou uvidíte schodíky, stovky schodíkov a rozprávkový priestor. Dóm ozrutných rozmerov, po okrajoch vykladaný záclonami hneď v niekoľkých radoch, je tak veľký, že myslím, že nebudem preháňať, ak poviem, že by sa doň zmestil aj osemposchodový panelák so štyrmi vchodmi. Plafón dómu sa zdal byť pomerne rovný, posiaty kde-tu brčkami a ich zhlukmi a kde tu zas visiacimi stalaktitmi, či prepojenými stalagtátmi. Bol to les kvapľov, bizarných postavičiek a stavieb, niečo ozaj akoby z iného sveta. Symbolom jaskyne je biely stalagmit akoby v tvare stojacej Madony s dieťaťom na rukách, ozaj to pôsobí ako socha. Priestor nebol bohvieako nasvietený, hoci reflektorov bolo v jaskyni pomerne dosť, no svetlo nedokázalo naplniť priestor. V celom dóme je perfektný zvuk. Naša výprava, ponúknutá francúzskym sprievodcom, zaspievala z dna dómu štátnu hymnu a sympaticky k nej – azda kvôli nám dvom s Petrom – pripojila aj slovenskú. Potom už len hore schodmi po náprotivnej strane akou sme prišli a chodbou k ústiu pukliny, ktorou sme sa sem dostali. Inak aj tu môžete po zaplatení rovnako vysokého vstupného (9 eur) slobodne fotografovať a filmovať. Vďaka tomu mám doma úžasnú spomienku na tento výnimočný „podzemný“ deň.

6. deň NIMES a PONT DU GARD

Nimes ma príjemne prekvapilo. Mal som pocit útulného mesta, resp. jeho stredu, kde sa miesili epochy histórie a, našťastie, každá tu zanechala svoje pevné stopy. Na staroveké obdobie je to spomienka vo forme rímskych stavieb – v centre zachovalý a dodnes využívaný amfiteáter a na neďalekom kopci vynímajúca sa strážna veža. K tej druhej spomínanej stavbe sme sa dostali cez krásny park s romantizujúcimi zákutiami, pred ktorým bol vodný kanál s platanmi vysadenými po oboch jeho stranách – toto bol azda najdokonalejší predobraz Francúzska, ako som si ho v mysli predstavoval. Prižmúrite oči a máte to – impresionistický Gaugin... V strede mesta niekoľko kostolov a najmä tesných uličiek pripomínajúcich gotický či barokový stredovek. Keď sa tak teraz zamýšľam čo zostane po nás, po našej epoche...čím bude charakterizované 20. a 21. storočie, tak zisťujem, že dnes neexistuje akýsi štýl, typické prvky staviteľstva. O nič nejde, nastala akási „anarchistická demokracia“ stavebníkov, každý môže stavať čo chce ako chce, čo možno najbizarnejšie, najvyššie, ale s absenciou akýchkoľvek identifikovateľných spoločných prvkov súdobého staviteľstva – ako odkazu budúcim generáciám. Pravda, ak ešte nejaké ďalšie budú. Je to ale, žiaľ, také popretie odkazu predkov. Ale späť k navštíveným stavbám Nimes. Románska veža na kopci nad mestom stojí za tú námahu a aj keď sa už nepamätám aké bolo vstupné na ňu, do dvoch eur by som odporúčal aj výstup na samotnú vežu. Je z nej dobrý výsekový výhľad na mesto.

Z veže sme sa presunuli späť do mesta, aby sme si pozreli amfiteáter. Je ozaj skvele zachovalý a dá sa takmer celý prejsť. Z jeho horných partií sa odkrývajú zaujímavé pohľady na časti mesta. naopak, pri pohľade na plochu amfiteátra si vďaka DVD záznamom predstavujem aké to tu muselo byť pred pár rokmi, keď tu duneli hudobné skupiny Rammstein, či Metallica, alebo, ako asi znela krásna krvavo-mliečna rímska brunetka zahalená v ľahkej tóge, spievajúca sólo pre príbuzných Marka Aurélia...

Nasledoval už len zrýchlený presun ulicami do lehátkového autobusu, ktorý nás po krátkom čase vyložil pri historickom bonbóniku – rímskom akvadukte Pont du Gard. Ide o kompletne zachovalý, 49 metrov vysoký a 275 metrov dlhý akvadukt z 19. storočia pred Kristom. Má tri poschodia, alebo, presnejšie, arkády, postavené na sebe. Od roku 1985 je zapísaný v zozname UNESCO. Samozrejme, že pri parkovisku stojí informačné centrum s toaletami, kúsok ďalej je kaviarnička a ešte aj suvenírový domček. K mostu sa dostanete cestou tienenou stromami do päť minút. Pohľad naň je malebný – pod piliermi mu tečie tmavomodrá rieka, v ktorej sa domáci kúpu, ba je tu aj niekoľko požičiavaných člnkov. Na Štrkovito-piesčitých brehoch sa to kde-tu zelenie, ďalej od brehov je všade bujná vegetácia. Džavot, slnko, teplo, spokojnosť. Kamenné kvádre akvaduktu majú farbu tradičnej drevnej časti obyčajnej ceruzky (ej, dlho som vymýšľal toto prirovnanie, ale zato je dokonalé) a po spodnej arkáde sa dá prejsť pešo na druhú stranu brehu. Sú tu aj nejaké turistické chodníčky, no nemáme času nazvyš preskúmať ich, kadiaľže sa vinú. Času málo, turistov zato hojne - kiežby aj naše pamiatky mali toľko obdivovateľov...

Nás čaká posledná noc v nie príliš vľúdnom hoteli v Montpellieri, večeru si ešte narýchlo uvaríme, pobalíme si veci a čaká nás veľmi skorý ranný odchod, lebo po ceste domov máme ešte plánovanú zastávku v Monte Carle.

7. deň MONTE CARLO

Nimes ma príjemne prekvapilo. Mal som pocit útulného mesta, resp. jeho stredu...pardón, toto som sem odkopíroval omylom z opisu predošlého dňa. Žiaľ, náš posledný deň sa nevydaril. Chráňboh, žeby nejako organizačne, hoci aj tu sa vyskytli tradičné nepochopiteľnosti. Ale na tie sa s odstupom spomína celkom láskavo. Pokazil nám to dážď. Kým sme cestovali, bolo celkom pekne. Akonáhle sme začali turisticky spoznávať, spustil sa lejak a pršalo až do nášho nástupu do autobusu. Potom pršať prestalo.

Autobus nás asi po troch hodinách jazdy vysadil v Nice. Mali sme si zapamätať miesto výstupu, lebo tu sa bude aj nastupovať, myslím, že sme dostali deväť alebo desať hodín na výlet do Monte Carla. Jediná škoda bola v tom, že sme nevedeli, kde v Nice sa nachádzame – ono totiž aj toto slávne mesto by bolo hodné prehliadky, ale to už ide na vrub mne, mal som sa pre každý prípad pripraviť. A tak sme všetci ako jeden šli pešo pár minút na autobusovú stanicu Nice, odkiaľ mal asi každých dvadsať minút ísť spoj do Monte Carla. Okrem nás na tento spoj čakala asi päťdesiatka ďalších ľudí. Postavili sme sa do radu. Teda ako ktorí, poniektorí museli po dlhej ceste na toalety, takže sme sa ako skupina definitívne rozbili, lebo autobus prišiel do piatich minút. A žiaľ, autobus nebol prázdny; Nice bolo len ďalšou zastávkou na dlhšej trase, takže sa nám stalo, že poniektorí z nás nastúpili, poniektorí zostali na peróne a zopár z nás v čase odchodu stláčalo kľučku na staničnej toalete... Stihli sme sa len dohodnúť, že sa počkáme na druhej (aspoň myslím, že druhej) zastávke v Monte Carle. Cesta trvala okolo trištvrte hodiny a na danej zastávke sme sa zhodli všetci z nás, čo sa viezli v autobuse. Vystúpili sme, v neďalekom turisticko-informačnom kiosku som hneď dostal mapu a sprievodcu mestom. Zistili sme, že sme ozaj zhruba v strede, medzi kniežacím palácom a Oceánografickým múzeom pána Cousteaua na vŕšku na jednej strane a svetoznámym kasínom na strane druhej. A tak teda čakáme a čakáme...až nás trpezlivosť prešla a niekto dostal nápad zavolať šéfovi výpravy. Prečo nevolal on, nevedno. Ale podarilo sa nám, biednym, zistiť, že druhá skupina na čele so šéfom vystúpila hneď na prvej zastávke v Monte Carle a že sa teda stretneme o pol hodinu na vŕšku pri paláci. Možno to znie neuveriteľne, ale fakt sme sa tam stretli. Výstup na vŕšok bol celkom slušný stupák. Po zistení, že v paláci sa nesmie ani fotiť ani filmovať, som sa rozhodol, že čas strávim kochaním sa inými pamiatkami. Prv sme ale všetci netrpezlivo čakali na svetoznámu výmenu stráží na pravé poludnie na námestíčku pred palácom. Dobrá rada všetkým Slovákom, napokon asi aj všetkým turistom, ktorí sa ocitnú v Monte Carle, pred kniežacím palácom tesne pred dvanástou hodinou: utekajte preč! Nič neuvidíte...možno kvôli natlačeným telám turistov, čakajúcich na sprofanované teátro, ale skôr z prozaického dôvodu: nebude sa na čo pozerať. Niečo tak hrozné, ospalé, dezorientované ako bola hentá výmena stráží, som ešte v živote nezažil. A to som sa osobne účastnil niekoľkých vojenských nástupov za čias vysokoškolskej vojenskej katedry. Kým sa zopár chlapov v bielych rovnošatách vymení, prejde polhodina povelov, na príkaz ktorých si vojaci snímajú pušky z pleca, opierajú si ich o zem, dávajú si ich naspäť na plecia, dávajú si pohov...pozor, znova pušky dolu, vpravo-v bok, pohov, pušky... Prosto mať to v rukách Červenoarmejci...alebo aj taký Wehrmacht, za dve minúty by bola stráž vymenená aj s pompéznou parádou. Tuto to trvalo pol hodiny a bez pompéznosti. Za ten čas sme mohli pozrieť dve poschodia oceánografického múzea. Alebo takú katedrálu, kde sa vystavujú mimoriadne cennosti ako obrazy, sošky, relikvie, či štátnické dary alebo hrobky bývalých vládcov Monaka. Postavená určite pred pár sto rokmi v retroštýle pripomínajúcom gotizovaný románsky sloh. Ale pekná je to stavba a keď pôjdete od paláca k oceánografickému múzeu, určite si ju všimnete a – nemiňte ju. Po jej prehliadke sa nám však v onen deň rozpršalo, a to čím ďalej tým viac. Skryli sme sa v Oceánografickom múzeu, kde bola pri akváriách na poschodiach tma ako v rohu, ale zas uznanlivo dodávam, že to tam bolo pekné. Veľa ľudí. Pekná a zaujímavá bola aj múzejná časť s exponátmi. Nesmie sa tu fotiť ani filmovať. Potom sme sa uličkami dostali naspäť dolu do centra Monte Carla, prešli sme uličkami smerom k pobrežiu, no dážď poriadne zosilnel a pridal sa aj vietor. Obaja s Petrom sme boli navlečení do pršiplášťov a kvôli počasiu sme sa zhodli na tom, že prečkáme psotu v kaviarni. Manžel čašníčky a majiteľky kafetérie bol Bulhar, ale ani sám neviem prečo to tu spomínam, keďže s ním sme sa do reči nedali. Pýtal som sa čašníčky len zato, že sa mi zdalo divné, aby v Monacu visela v prímorskej kaviarni ošumelá bulharská zástava. Ale kávu mali dobrú. Peter si naordinoval pivo. Zaujímavé je, že všade, kde sme spolu oddychovali, ja som pil kávu a Peter pivo. Pivo stálo vždy okolo 5 eur za polliter, kým káva bola pod dve eurá. Petra dosť mrzelo, že mu káva nechutí. Pritom káva má noblesnejšiu chuť, nie je až tak močopudná ako pivo a ako vidíte, ušetríte s ňou. Iste, nedá sa popíjať pol hodiny (pre podaktorých Slovákov podotýkam, že pod kávou rozumiem zásadne maximálne päť-šesť uchlipnutí tohto moku, nie decilitrovú dehonestáciu kávy!). To sa hodilo práve teraz, pretože ani po štyridsiatich minútach dážď neustal. Dali sme si najprv po zákusku – tiramisu bolo ozaj výborné – a potom sme dali ešte jednu rundu. Peter pivo, ja ďalšiu kávu. Ale keď aj po ďalšej dvadsaťminútovke lialo bez nádeje na skoré ustanie, pobrali sme sa cestou betónovými terasami ponad more smerom ku kasínu. Byť v Monte Carle a nevidieť kasíno, to sme si nemohli odpustiť. Cestou sme prešli okolo zaujímavej architektúry, keď sme sa prechádzali po parkovej úprave strešnej plochy nejakej dvoj-trojpochodovej budovy. Odtiaľ to už bolo len na skok ku kasínu. Prišli sme k nemu odzadu, čiže sme si budovu prehliadli tak i onak. Ba dokonca podarilo sa nám na desať sekúnd dostať sa aj za hlavný vchod, kde nás livrejovaní černosi nasmerovali späť, keďže sme nemali motýlikov, smokingy a iné potrebné drahé veci, o ktoré sa tu hraním prichádza. Posledné metre na ceste pred kasínom a hľadáme zastávku autobusu, ktorý nás vezme späť do Nice. Prší neustále, aj v Nice, a tak čas do odchodu, čo boli asi dve hodiny, sa rozhodneme prespať na lavici v jednom z kostolov a na poslednú trištvrtehodinku zapadáme opäť do kaviarne na dohľad od miesta určeného nástupu, kde si však obaja objednávame horúci čaj. Na záver všetko klapne úplne úžasne, bez oneskorenia odchádzame na noc smer Taliansko, Rakúsko, Bavorsko, Česko a my dvaja potom autobusom domov, do Slovenska. Príhoda na pražskom Florenci, kde sme takmer beznádejne zháňali akýkoľvek voľný nedeľný autobus do Bratislavy by vydala ešte za ďalšiu stranu, ale ušetrím vás toho.

Napokon musím pri obzretí sa za touto zvláštnou dovolenkou konštatovať, že neľutujem ani okamih, vlastne sme sa mali skvele a cesta splnila do bodky všetko, čo sme chceli. A že sme sem-tam nemali až taký komfort, aký sme si predstavovali, či párkrát zlyhala organizácia? Prosííím vás... To je presne to, o čom sa zvykne hovoriť „aspoň je na čo spomínať“. A ja dodávam, že kiež by ma nikdy horšie na cestách nepostretlo! Už sa teším na časy, keď spravia Fandovci ďalšiu hernú dovolenku do Nórska, Nemecka, Talianska, či do iných končín Európy.

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom

Salamander Trail Camp

Salamander Trail Camp je bežecký kemp nielen pre trail bežcov. Svoje vedomosti nám odovzdá skúsený trailový bežec Marian Kamendy. V nádhernom prostredí Štiavnických vrchov si ukážeme techniku behu, budeme sa venovať aktívnej regenerácii, silovému tréningu či nácviku agility. Ubytovanie je zabezpečené v novom penzióné Antošíkov majer, ktorý leží na samote, uprostred prírody a poskytne nám skvelé zázemie na tréning, ale i duševný relax.
Salamander Trail Camp
Facebook profil
Instagram profil