CITYLIFE.SK - Čo sa deje v Bratislave a okolí

Môj prvý cyklomaratón – Wildon 2012

Autor: Michal Uriča

Keď som si minulý rok kúpil cestný bicykel, Milan Valko, nestor analógovej telekomunikačnej technológie ma vábil na cyklomaratón do Wildonu, ktorý vždy tak kvetnato opíše vo veselo ladených článkoch. Nakoniec to nevyšlo, ja som uprednostil dovolenku s rodinou a tak zišlo aj z našej stávky, že keď prejdem s chalanmi cyklomaratón, prebehnú oni so mnou polmaratón o mesiac neskôr v Košiciach.

V tento rok sme začiatkom leta obaja takmer nachlp rovnako s Milanom uviazli v sociálnej sieti a začali poberať rentu od aSociálnej poisťovne. Tak nám ku horčine v ústach a dobrému pocitu rentiérov pribudlo aj dosť času na jazdenie. Pravda, Milan to bral vážne už od začiatku sezóny, veď sa pripravoval na svoj premiérový Ötztaler. Stretol som ho týždeň pre týmto nehumánnym masakrom a sťažoval sa mi na koleno, vraj to už nie je to, čo bývalo a tak ďalej, no veď to poznáte. Každopádne Milan svoj vrchol sezóny dosiahol, myslím tým samozrejme ten spomínaný Ötztaler, nie nadchádzajúcu jeleniu ruju. Popri tomto všetkom stihol ako už i po minulé roky zogranizovať bandu cyklistov a organizačne zastrešil všetko potrebné ohľadom Wildonského maratónu.

Môj príbeh začína v sobotu ráno. Do Bratislavy prichádzam o niečo neskôr ako by som chcel a nerozvážne sa púšťam dve hodiny pred odchodom do servisu môjho „lehkého polozávodního kola“. Chyba. Bicykel som do príchodu Milana s Robom neposkladal a Milan ma zjazdil. Nevadí, štartujeme smer Rakúsko a Wildon a ja dumám potíšku na zadnom sedadle medzi poskladanými bicyklami, ako poskadám bicykel na zajtrajší štart. Milana som menoval servismanom v hlavnej úlohe, tak to snáď zvládneme.

Do Wildonu prichádzame v nevľúdnom počasí, ak to takto bude vyzerať aj zajtra, tak neviem... Prší ako z krhly a v hlavnom stane pri jazere sa na registrácií už tlačí slušná kopa ľudí. Vyzdvihujeme cez dvadsať štartových balíčkov, zhltneme cestoviny s paradajkovou omáčkou a všetko zapíjame pivkom z plechovky. Postupne sa trúsia ďalší členovia slovenskej výpravy a s Robom asistujeme Milanovi pri rozdávaní štartových čísiel, dresov a darčekových pohárov na pivo. Milan rozdáva aj inštrukcie ku ubytovaniu, pretože sme rozlezení kade tade po okolí. Nakoniec rozdáme čo treba a odchádzame sa ubytovať. Izbičky sú čisté a útulné, za rozumný peniaz, ako to už na rakúskom vidieku a súkromí chodí. Skutočná kvalita za rozumnú cenu. Vybaľujeme bicykle a začína servis. Chvíľu maturujeme s mojou rozobranou kladkou, ale všetko skladáme dohromady, mažeme prevody, reťaze a dofúkavame kolesá. Všetko je hotové, ostáva nám ešte čas na pivko v miestnom lokále. Prichádzajú ďalší chalani a vedie sa veselá debata o zážitkoch staršieho dáta i o tých najnovších, ktoré majú Milan, Rišo a Orech na rozdávanie. Rozchádzame sa pred polnocou a smerujeme rovno do postelí, načerpať sily.

Ráno hneď kontrolujeme počasie. Je síce chladno, ale neprší. Cesta je vlhká, ale mraky sa lenivo trhajú, mohlo by to dnes nakoniec byť ešte celkom v pohode. Pani domáca nám pripravila raňajky, ktorým sme moc nedali, aby nás na ceste neprekvapil nejaký brušný incident. Každý mieša zázračné kokteily, proti kŕčom, na energiu a ktovie na čo ešte všetko. Obliekame sa a vyrážame do chladného rána na štart, čaká nás asi 5 kilometrový zjazd na štart. V tom zhone sme akosi zabudli na chalanov, Riša a Orecha, aj som videl svetielko v ich domčeku, ale Milan sa ženie na štart ako divý, tak ho ako nováčík radšej nasledujem, nech sa nestratím.

Sme na štarte vcelku skoro, vchádzame do priestore spredu, takže nemáme inštrukcie od organizátorov kam sa presne zaradiť. Chvíľu sa motáme vo vzduchoprázdne až si hovoríme, že ostávame na mieste a dobre sme urobili, toto nás dostalo priamo na začiatok štartového poľa, hneď za Ačkarov, ktorí idú najdlhšiu trasu. Ponad hlavy pred štartom prelietava vrtuľník, miestny pán farár dáva pelotónu požehnanie. Štart sa kvôli prejazdu vlaku cez trať hneď za štartom posúva asi o 5 minút, predštartová nálada ukážkovo hustne. Štartujú Áčkari a v čele pelotónu sa presúvame na štartový rošt. Všetko je pripravené, zaznieva výstel a začínam šliapať do pedálov. Držím sa Roba predo mnou ako kliešť, aby som neostal v cudzom kraji sám :-) Milan na štarte deklaroval, že sa povezie v kľude s nami, ale verný svojmu sľubu dlho neostal. Sotva minútu a už sa nám stratil v dave pelotónu. Nevadí, zvládneme to v nováčikovskej dvojici s Robom sami.

Začiatok je opatrný, pretože cesta je klzká. Aj tak však s hrôzou pozerám na tachometer, rútime sa po ceste cez 40 kilometrov v hodine, adrenalín robí svoje. V prvom kopčeku sa tempo viditeľne spomaľuje a pelotón sa trhá. S Robom verne šliapeme do kopca fučiac ako ťažkotonážne lokomotívy, veru kilogramy telesnej váhy na to máme... Zrazu počujem Milanov hlas zozadu, ako je to možné? Už je pri nás a všetko je jasné. Odreniny a Milanov komentár jasne naznačujú, že skončil v kukurici, do cesty sa mu primotali výletníci na horských bicykloch a Milan je rád, že sa mu letom saltom do kukurice nič vážnejšie nestalo. Ale toto varovanie mu nestačí, o chvíľu už nám opäť ukazuje zadnicu a stráca sa vpredu. V duchu si hovorím: „Tak si leť, hoci aj s prestreleným srdcom“.

Sme ako na hojdačke, prvý kopček, druhý, tretí, štvrtý a je tu prvá občerstvovačka, na ktorej podľa dohody nestojíme. Vchádzame do kukurice, ťaháme sa cez les, ráz krajiny sa rýchlo mení. Stále letíme neľudskou rýchlosťou, dokedy to chceme vydržať, pýtam sa sám seba... Tri krátke no strmé stojky a prichádzame na druhú občerstvovačku na 45tom kilometri v Deutsch Goritzi. Pripája sa k nám Orech, slniečko začína vystrkovať rožky a zhadzujem nejaké tie vrstvy z oblečenia. Občerstvovačky vo Wildone sú ukážkové, priam vyzerajú ako hodové stoly, na ktoré tety v krojoch stále dokladajú čo treba.

Pokračujeme ďalej, chytáme balík a vezieme sa. Robo ťahá vpredu ako o život, ja sa radšej veziem, lebo svoje telo na takejto dlhšej trati nemám otestované a chcel by som prísť až do cieľa :-) Kopec pred Bad Radkersburgom náš balík potrhal a zrazu som sám... Šliapem zvoľna a čakám, na koho by som sa prilepil. Za chvíľu je tu Robo s dvomi maníkmi, s ktorými sa striedame až do Bad Radkersburgu. Oni sa idú občerstviť, my podľa plánu nie. Orech, ktorý nám ušiel len rozkladá rukami, že kam ideme a my na to, že pokračujeme. Dávame gely a pred slovinskými hranicami nám vďaka tomu uteká sľubný balík, smola ako mal Sagan v jednej etpae na Tour pred záverečným špurtom :-) Začína trápenie v Slovinsku, hnusná cesta, fúka nám do tváre, no nič moc. Nakoniec sa pozliepame do pätice a na striedačku sa ťaháme čo to dá. Tempo je oproti začiatku značne voľnejšie, sily sa postupne míňajú. Robo začína strácať, nuž, hovoril som mu, nech toľko za sebou nevláči tie balíky :-(

Stojíme na 94tom kilometri na občerstvovačke a tlačíme banány. Chce to chytiť silný balík, aby sme ušetrili pred koncom nejaké tie sily. Nič moc sa nedeje, tak pomaly štartujeme z občerstvovačky aj v trojici a pár kilometrov v kľudnom tempe taháme a kecáme. Orech upozorňuje na väčší balík, ktorý nás doháňa a rozbiehame sa, aby sme ho zachytili, darí sa nám, teda okrem Roba. Balík ide slušným tempom, dlho sa ale netešíme, polka balíka sa odpája na Áčko a druhá stojí na občerstvovačke na 108mom kilometri. Tu sme stáť už nechceli. Premýšľame čo s tým a rozhodujeme sa vyraziť, snáď chytíme ďalší balík. Orech bol rýchlejší, chytil sa aspoň dvojice, ja som to už nestihol a Robo ma posiela samého, pretože už má dosť. Pred očami mám hmlu, v pravej nohe mi začína šklbať, rýchlo dopíjam posledné magnézium proti kŕčom. Terén stále tiahlo stúpa, prestáva ma to baviť, lebo sily rýchlo ubúdajú. Zachraňuje ma dvojica, na ktorú som si počkal, hoci som si ich dostihnutie predstavoval rýchlešie :-) Je tu posledný kopček a Wildon, som v cieli! Prechádzam cieľom v čase pod 5 hodín, čistý čas podľa tachometra zhruba 4:30. Som spokojný, že už je to za mnou a spúšťam sa za chalanmi ku hlavnému stanu ku jazierku, kde je kopa národa. Sadám na pivko a porciu cestovín, ktorá mi do žíl vlieva sily a optimizmus na posledných 5 kilometrov na domček. Prichádza aj Robo, neskôr aj Mišo Kantor celý od blata z MTB trasy.

Oddýchnutí odchádzame a Milan si pár sto metrov pred domom vyťahuje druhý krát Čierneho Petra, dostáva defekt...

Záver nášho výletu je pokojný. Balíme, debatujeme s domácimi a štartujeme na cestu na Slovensko. V aute po ceste hodnotíme dnešný cyklomaratón a odhodlane plánujeme účasť na budúcoročnom Maratona Dles Dolomites. To už je iná šálka kávy, zatiaľ držte palce, nech nás vyžrebujú, ostatné príde potom :-)

Užitočné informácie

Štart a cieľ:
WIldon
Odkaz na oficiálnu stránku:
www.radmarathon-wildon.com/

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom