CITYLIFE.SK - Čo sa deje v Bratislave a okolí

Strážovské vrchy - Hra na schovávačku so Schovánkou

Autor: Michal Uriča

Je streda poobede, stres v práci neutícha. Prichádza mail od Martina a ja už tuším, čo bude jeho obsahom. Áno, ďalšia výzva na nočný výlet, ktoré v poslednej dobe už prevyšujú v našej zostave tie denné. Text mailu je veľmi jednoznačný: „Schovánka, by som tam išiel teraz v zime pozrieť....na lyžiach...“. Odpisujem okamžite, že idem do toho a navrhujem hneď nadchádzajúcu sobotu. Nasleduje pár mailov, dva telefonáty, obvolanie pár parťákov, aby sme zistili, že sme v tom opäť len my dvaja. V piatok už odchádzam z Bratislavy do Považskej Bystrice v „plnej poľnej“, s lyžami, spacákom a karimatkou.

Večer, už doma v Bystrici rozmýšľam nad ľahkou rozcvičkou pred nočným výstupom. Volím istotu, Manínec. Ráno o siedmej už stojím na lyžiach a v ťažkom snehu stúpam vo svižnom tempe nahor. Po Novom roku som začal trochu doma bicyklovať na spinningovom trenažéri a zdá sa, že som trochu svojej kondícii napomohol. Zjazd v ťažkom snehu je pre mňa ako poslabšieho lyžiara výzvou, pár pádom sa vyhnúť nedá. O deviatej som už doma na raňajkách a rozmýšľam nad večerom. Máme s Martinom v zálohe alternatívu prejsť na Schovánku z Čičmian, teraz už viem, že toto by sme asi len tažko rozchodili. Pozrime sa na to ako to celé nakoniec dopadlo...

S Martinom dokonale synchronizovaní prichádzame takmer naraz do Fačkovského sedla. Ja z Bystrice, Martin z Prievidze. Vystupujeme a nasleduje krátka bojová porada. Ja konštatujem na základe rannej rozcvičky, že snehu je veľa a je riadne ťažký – na šliapanie ešte ako tak, ale na zjazd čistá samovražda. Martin nenamieta, volíme teda „ľahšiu“ alternatívu, pôjdeme hore rovno z Fačkovského sedla. Ako sme sa ešte v ten večer ešte mnohokrát zhodli, dobre že sme to urobili, lebo druhá alternatíva by nás potopila...

Zhruba okolo šiestej začíname výstup. Na zjazdovke je v plnom prúde nočná lyžba, hudba z reproduktorov reve na plné pecky a my fučíme do kopca. Stúpame po zjazdovke číslo 3 – Obráčka. Prvý výškový tábor je pri hornom bufete, Martin vyťahuje „vytunovanú“ Becherovku s orechovým likérom a papričkami Habaňeros – raketové palivo. Stúpame po rozbitej Obráčke, ide to spočiatku v pohode, potom to začína riadne šmýkať. Vyškriabem sa na vrcholovú stanicu a čakám Martina, ten nechodí a nechodí. Idem mu naproti, lebo už ho nieto pomerne dlho. Svetielko sa pomaly blíži. Vyzvedám dôvod zdržania, dozvedám sa, že Maťovi ušla lyža dobrých dvesto metrov dolu svahom. Toto sú tí vrcholoví športovci, zámerne si sťažujú podmienky...

Zapínam GPS a nastavujem navigáciu ku Schovánke. Teplomer ukazuje mínus jeden stupeň. Z vcholovej stanice kotvy sa spúšťame na pásoch o kúsok nižšie po upravenej zjazdovke. Ratraky tu práve končia svoju prácu a schádzajú nadol. V sedielku sa púštame vpravo na lúku, aby sme obišli vrchol Homôľky. Ťažko povedať či chyba, tá nastala už v samotnom žačiatku túry, ale nevadí. Nič netušiac pokračujeme cez vyfúkanú lúku, vietor sa do nás opiera, ale šliape sa dobre. Zatiaľ...

Prichádzame na okraj lúky a pod nami je padák, až sa nám hlavy točia. Bočíme vľavo a stúpame predsa len na Homôľku. Ísť až na vrchol nemá zmysel, púšťame sa do traverzu a tu začína prvá časť nášho nasledujúceho trápenia. GPS ukazuje vzdialenosť ku Schovánke asi 900 metrov, nebude to také zlé, hovoríme si. Ale to je omyl storočia, je to horšie ako zlé. Musíme klesnúť a to je v lese, minimálne metrovom snehu a ukrutne strmom svahu priam nadľudská úloha. Martin šliape prvý a razí stopu. Ja už nevládzem ani počítať svoje krkolomné pády. Niekoľkokrát som padol tak, že som paličku kompletne zarazil pod sneh a tou druhou čo mi ostala som ju päť minúť doloval ako lavínovou sondou spod snehu. Podaril sa mi aj parádny kotrmelec čelom vzad cez batoh aj s lyžami. Sme riadne unavení a morálka je bode mrazu, trápime sa vo svahu snáď jeden a pol hodiny a ku Schovánke sme sa priblížili o krásnych dvesto metrov!

Naše trápenie načas ukončuje svážnica, na ktorú prichádzame. Je dokonca zakreslená ako lesná ceste aj v GPS a srdce nám obom radosťou nadskočí. Mne až tak, ze v krátkom zjazde na svážnicu som padol tak, že som sa skoro špičkou dotkol kolena a bez Martina by som sa asi z tejto situácie nevyhrabal, taký som ostal zamotaný do lyží zapichnutých v snehu. Vyťahujem z batohu energetický gél, dávam si hlt a podávam ho Martinovi so slovami: „Hovor si čo chceš, ale daj si.“ Na moje prekvapenie naturalista Maťo gél prijíma, hoci poznámku o jeho prílišnej sladkosti si neodpúšťa.

Posilnení nálezom svážnice oduševnene šliapeme za svojim cieľom, ktorý sa začína po predchádzajúcej eskapáde približovať priam neuveriteľným tempom. Ďalším povzbudením je fakt, že prichádzame na intenzívne vyšliapaný chodník, ktorý nás predsa musí doviesť ku cieľu. Kam inam by tí ľudia šli, veď značka tu nevedie. Po hrebienku nasledujeme stopy a GPS, cieľ je nablízku. Prichádzame na miesto, kde by sa útulňa mala nachádzať a volám na Martina, že sme 20 metrov od cieľa. Sám tomu nemôžem uveriť, lebo neviem, kde by v strmom svahu pod hrebienkom útulňa mohla stáť. Hovoríme si asi päť krát, že veď podme ešte kúsok, už to tu bude. Ale nie je, Maťo sa pýta odkiaľ mám súradnice. Sú z hiking.sk. Hmmm, hovorí Maťo, ale tam som tuším čítal v diskusii, že sú nesprávne. Overujeme to na internete cez telefón, so skrehnutými rukami s mizerným signálom to ide biedne. Ale áno, nakoniec sa nám táto krutá pravda potvrdzuje. Súradnice z boudy.info ale nevieme do GPS zadať, do prepočtu do potrebného formátu sa ani nepúšťame. Nálada je opäť na bode mrazu, svojimi typickými výrazovými prostriedkami vyjadrujem svoj názor na autora článku na hiking.sk a diletantizmus z jeho strany ohľadom uvedenia nesprávnych súradníc.

Nedá nám to a sledujeme teda ďalej stopy, nič iné nám neostáva. Čelovkami pátrame počas chôdze po okolí, ale veľký úspech to neprináša, začína naviac i drobne snežiť, takže viditeľnosť sa ešte zhoršuje. Prichádzame na lúku a na jej konci stopa odbočuje vľavo do lesa. Toto už musí byť konečne ono a pridávame na tempe. Mierne klesáme a prichádzame po pár sto metroch na lúčku, kde stojí zakopaný stan. Voláme, či sa niekto ozve, ale zo stanu sa neozýva nikto. Za stanom je odkopané zo snehu pomerne veľké posedenie a za ním totem! Áno, to je TEN totem, o ktorom sa hovorí v popise trasy na webe buody.info. Sme určite blízko. Štartujem po stope ako šprintér na sto metrov z blokov. Najskôr nás mätú svetlá civilizácie presvitajúce v diaľke spomedzi stromov, ale potom vľavo zbadám svetielko z okienka a to už bezpečne viem, že dnes strechu nad hlavou máme. Našli sme Schovánku!

V chatke je pomerne plno, je tu odhadom dvanásť ľudí, ale miesto pre nás majú, budeme spať na povale. V chatke piecka kúri na plné obrátky, je tu parádne teplo, trenírková teplota. Z batohov vybaľujeme suchú večeru, pivo a frndžalicu. Jeme, popíjame a diskutuje s dvomi domácimi, ostatní sa už pobrali spať, veď desiata je už preč. Chlapi nám čo to prezradili z histórie Schovánky a pustili aj zopár zábavných historiek. Čas ubieha, jedlo je v žalúdkoch, pivo sme popili aj ploskačky sú prádzne. Načim ísť spať, veď ráno máme plánovaný budíček o šiestej ráno. Spať... Ach áno, len keby náš spolustolovník nebol taký odhodlaný „pilčík“. Ako ľahol, spustil svoju motorovú pílu a do pol šiestej neprestal. Ráno mu Martin hovorí: „Počuj, ty si včera musel za pol hory dreva nachystať ako si pílil.“ A on na to: „No to vieš, na také veci musíš byť na týchto miestach zvyknutý.“ Nič to, tuším do povinnej výbavy pre ďalšie výlety zbalím aj štuple do uší.

O šiestej teda „vybúvaní“ vstávame, balíme veci a raňajkujeme. Maťo horalku, ja musli tyčinku. Obúvam si svoje mokré ponožky, nastupujem do mokrých lyžiarok a môžeme vyraziť. Už vieme kadiaľ, pobrali sme rozumy večer od spolustolovníkov. V noci riadne dulo, máme obavy o teplotu a silu vetra. Ale prvé kroky ukazujú, že je to prekvapivo v pohode. Vraciame sa po vlastných stopách a neskôr odbočujeme na vyšliapaný traverz Homôľky. Je to rodeo, chodník je rozbitý, ale počet mojich pádov je oproti včerajšku zanedbateľný. X-tý krát konštatujeme, že bez lyží by to bolo neuveriteľné trápenie, hĺbka snehu určite prekračuje aj „vajcovú“ mieru. Stačí vyzuť lyžu stúpiť do neznáma, prepad je zaručený a vyhrabaniesa dá zabrať. Na traverze je pár popadaných stromov, ale všetko prekonávame, aby sme sa za zvuku revúcej hudby vynorili z lesa takmer na konci zjazdovky vo Fačkovskom sedle. Už bez pásov schádzame posledný úsek, nasleduje môj záverečný smiešny pád a po dvoch hodinkách zostupu sme pri autách a balíme. Vietor si veselo duje a zúri snehová chumelica, ešteže začala až teraz a nepotrápila nás pri zostupe.

Ďalšia naša nočná epizóda je za nami. Martin ešte počas zostupu položil otázku: „Kam nabudúce?“ To uvidíme, určite ďalšiu epizódu zrealizujeme. Snáď sa ku nám konečne aj niekto ďalší pridá, kto si rád aktívne zaspomína na naše niekdajšie „povahové“ akcie.

Sedím v aute a odchádzam zo sedla. V hlave mi beží premietačka včerajších nočných strastí a z prehrávača hrá The Bridgeheads, skladba My Town:

… people run in lines and circles,
but they never notice anything,
i hear their lies in daytime,
i hear them cry in night-time...

Užitočné informácie

Štart a cieľ:
Fačkovské sedlo
Doprava:
auto
Trasa:
Fačkovské sedlo - Vrcholová stanica vleku - Homôľka - Dlhá lúka (Schovánka)
Čas:
4 hodiny výstup, 2 hodiny zostup
Prevýšenie:
cca 400 m
Voda:
vlastné zásoby
Náročnosť:
v lete nenáročná túra, v našom prípade výstup sťažila tma a enormné množstvo ťažkého snehu
Mapy:
Turistický atlas Shocart, GPS
Nocľah:
útulňa Schovánka

Ak sa Ti článok páči, pošli link kamarátom